Franc Erb Slovak Erb
Association Amitié Franco-Slovaque Noailles
SPOLOK FRANCÚZSKO-SLOVENSKÉHO PRIATEĽSTVA

Samo (Sk)

E-mail Tlačiť PDF

KTO BOL SAMO?

samo.h1Nemožno riskovať úplnú objektívnu definíciu tejto osobnosti bez toho, žeby sme opatrne vyčerpali všetko, čo sa o nej nachádza v spoľahlivých prameňoch a kriticky preskúmali aspoň výroky najznámejších autorov, odborníkov v dejinách 7. storočia v našom stredoeurópskom priestore.

Vzhľadom na spoľahlivé pramene máme k dispozícii síce iba jeden základný prameň, ale jeho nevšednou vlastnosťou je, že vznikol už v tom istom čase, keď sa udalosti okolo kráľa Sama odohrávali.

Je to známa Fredegarova kronika”, ktorej prvé dve knihy zaznamenávajú udalosti od rok 584 do roku 613. Nasledujúca tretia kniha, ktorej autorom bol pravdepodobne iný burgundský kronikár, doplnil predošlé záznamy až do roku 642 a potom pokračoval asi tretí autor až po rok 768. Zo štvrtej knihy tejto kroniky sa teda dozvedáme:

samo.h2“V štyridsiatom roku panovania Chlotara [čo znamená rok 623] muž menom Samo, rodom Frank z kraja senonského , priviedol so sebou mnohých kupcov a uberal sa obchodovať k Slovanom nazývaných Vinidi. Slovania sa už začali búriť proti Avarom nazývaných Hunmi a proti ich vládcovi kaganovi. Keď Vinidi s vojskom zaútočili proti Hunom, kupec Samo, ktorého som vyššie spomenul, postupoval s nimi vo vojsku. A tu preukázal takú veľkú schopnosť proti Hunom, že to vzbudil obdiv, a nesmierny počet z ich bol pobitý mečom Vinidov. Vinidi spoznajúc Samovu užitočnosť zvolili si ho  za kráľa nad sebou, a tu šťastlivo panoval 35 rokov. Za jeho vlády Vinidi viedli mnohé boje proti Hunom. S jeho rozvahou a schopnosťou Vinidi vždy porazili Hunov. Samo mal 12 žien, z ktorými splodil 22 synov a 15 dcér.” (Kniha IV, hlava 48.)

Autor kroniky potom opisuje boje medzi tými Slovanmi, ktorí si zvolili Sama za kráľa, a medzi východofranským kráľom Dagobertom, ktorý sa chcel zmocniť jeho územia a spojil sa aj s Longobardmi,  aby Slovanov premohli. Spočiatku víťazili, ale nedobyli mohutný hrad Vogastisburg, v ktorom sa opevnili veľmi početné oddiely udatných Slovanov, a nakoniec Slovania sa pustili do protiútoku a premohli a prinútili na útek zbytky Dagobertovho vojska. Slovania ich prenasledovali a prenikli až do území Franskej ríše, kde sa k nim pridali ďalší Slovania, Srbi, ktorí už dlhšie patrili k ríši. Bolo to asi v roku 632-633. To znamená, že Samoso svojimi Slovanmi za deväť rokov vytvoril taký vojensko-mocenský útvar, ktorý mohol odporovať Franskej ríši, ba aj prepadať a plieniť jej okrajové územia.

Neskoršie pramene preberajú tieto správy, ale často ich upravujú podľa svojich záujmov, takže je veľmi ťažké vyberať z nich kriticky, ako sa to vlastne udialo. Všetky však potvrdzujú, že v roku 623 do bojov Slovanov zvaných Vinidi zasiahol franský kupec Samo, ktorého po víťazstve nad Avarmi/Hunmi Vinidi zvolili za svojho kráľa. A kráľ Samo, ktorý nad nimi panoval 35 rokov, teda 626 až 661, kontroloval také veľké územie v strednej Európe, že neskorší historici označovali jeho mocenský útvar výrazmi Samovo kráľovstvo, ba aj Samova ríša.

Menej jednoduché je vyťažiť základnú zhodu z toho, čo nachádzame u uznávaných historikov. V minulosti vážni historici situovali jadro Samovej ríše do Korutánska, iní zase do vtedajšej Bohémie a teda dnešného Česka, ba nechýbali ani takí, čo ho ťahali do východných alpských výbežkov dnešného Slovinska a Rakúska. Zrejme ani historici sa ľahko nezbavujú prirodzenej lásky k svojej vlasti a kde len môžu, situujú dôležité historické udalosti do vzťahu k svojej vlasti. No podľa najnovších zistení, ak išlo o boje Slovanov s Avarmi, súčasný stav archeologických bádaní už dosť bezpečne dovoľuje určiť najzápadnejšie hranice avarských sídiel, ktoré sa nachádzajú na území pôvodných sídiel vtedajších Slovanov Vinidov (Venedov). Táto hranica nepresahuje na západ územie, ktoré od najstarších čias nepretržito obývali stredovekí Sloväni/Sloveni, z ktorých sa historickým procesom vytvoril dnešný slovenský národ. Preto ak chceme postupovať podobne, ako to robia ostatné európske národy vo vzťahu k prvým historickým údajom o svojich národoch a štátoch, celkom oprávnene môžeme pokladať Samovo kráľovstvo či Samovu ríšu za najstarší historický koreň slovenskej štátnosti.

Prof. MILAN S. ĎURICA

ODKEDY SME SLOVACI ???

Dnes drvivá väčšina historikov pokladá za bezpečne zistené, že prvé početné kmene slovanského etnika sa dostali na územie Slovenska najneskoršie v 4. až 5. storočí. (P. RATKOŠ, A. TOČÍK, 1965). Ale sa nevylučuje, že príchod najprvších skupín mohol sa uskutočniť už v prvých troch storočiach nášho letopočtu, a to najmä údolím Popradu, teda do prešovskej oblasti. (F. DVORNÍK, 1974). Jasne sa to odráža vo všetkých encyklopedických dielach v Európe, české nevynímajúc (napríklad Ilustrovaný encyklopedický slovník, Praha III, 1982, s. 298). Medzi nepatrné výnimky sa zaradila iba Encyklopédia Slovenska (Bratislava 1977 – 1982, zv. V., s. 274), ktorá pod heslom Slováci píše: “V 6. – 8. storočí došlo u karpatských Slovanov k formovaniu nadkmeňových útvarov.” Tento rozdielny hlas “extra chorum” iba dokazuje, že vtedajší slovenskí režimoví autori tohto diela sa snažili byť českejší od Čechov, a kde len mohli, vyhýbali sa národnej identite Slovákov. Bol to len strach, alebo aj nadobudnutá “československá” identita? Možno oboje spolu.

Spomenuté slovanské kmene sa množili a postupne zaujali nielen najväčšiu časť územia dnešnej Slovenskej republiky, ale obsadili aj celé Pomoravie, Považie, Ponitrie, Poiplie, Pohornadie, aj mnohé iné pobrežia menších vodných tokov až k Tise. Neprišli však do bezľudnej pustatiny, lebo toto územie už dlhé storočia predtým bolo dotknuté aj kultúrou a mocou Rímskej ríše, ktorá na ňom aj po svojom rozpade zanechala hlboké stopy. Podobne ním prešli ázijskí Huni a po nich rozličné germánske etnické a vojenské zväzy, až si ho aj s tými Slovanmi koncom 6. storočia podrobili divokí Avari. Práve avarská nadvláda vzbudila u týchto Slovanov odpor, ktorý pod vedením franského kupca Sama (niektoré pramene ho však zaznamenali ako Slovana) im pomohol zvrhnúť avarské jarmo. Bolo to už okolo roku 620. Vtedy si títo Slovania vyvolili Sama za kráľa. Samo im vládol dobrých 35 rokov a s nimi si podrobil obsiahle územia veľkej časti strednej Európy. Dokázal s nimi vytvoriť štátny útvar s takou vojenskou a hospodárskou silou, že mohol odporovať aj franskému kráľovi Dagobertovi a zvíťaziť na ním roku 631 v povestnej bitke pri Vogastisburgu. Nečudo teda, že ho staré pramene označujú titulom kráľ a jeho štátne zriadenie vošlo do dejín ako Samovo kráľovstvo, ba aj Samova ríša.

Ak uvážime, že v európskom stredoveku základnými faktormi etnogenézy boli osobitná štátnosť a katolícka cirkevná organizácia, tak z toho logicky vyplýva, že za tých 35 rokov Samovho kráľovstva – čo vtedy znamenalo približne dve generácie – z tých pôvodných Slovanov sa následkom ich osobitnej štátnosti zákonito začal tvoriť slovenský národ. Práve v tom vidia niektorí historici európsku dôležitosť Samovej ríše, že dala podstatný impulz k etnogenéze svojich obyvateľov. (J. DORUĽA, 1996; D. TŘEŠTÍK, 2001). Žiadne iné slovanské zoskupenie v stredoeurópskom priestore v tom čase nemalo také priaznivé spoločenské podmienky na vznik osobitnej národnej identity, ako to bolo u týchto našich Slovanov, ktorých preto aj odborná literatúra neváha označovať ako Praslováci (Urslowaken). Je totiž dostatočne vedecky zistenou skutočnosťou, že toto pôvodné slovanské obyvateľstvo, ktoré zaujalo široké územia pod Karpatským oblúkom až k Dunaju i ďaleko za Dunaj, usídlilo sa tu a zotrvalo bez prerušenia biologickej kontinuity až po našu súčasnosť. (T. ŠTEFANOVIČOVÁ, 1989). A územným jadrom Samovej ríše bolo s najväčšou pravdepodobnosťou územie dnešného juhozápadného Slovenska s priľahlým Moravským Slovenskom. Preto nazývať slovanských obyvateľov tohto územného jadra Slovákmi s upresnením “starí”, ak ide o stredovekých obyvateľov Slovenska, je celkom prirodzené, logické a správne. Presne tak, ako je to bežne zaužívané, keď sa hovorí o hociktorom inom národe. Je priam úsmevné, ak ti istí autori, ktorí sa pohoršujú na slovnom spojení “starí Slováci”, hovoria a píšu o “starých Maďaroch”, ktorí sem prišli najmenej o tristo rokov neskôr. A nebolo to ani homogenné etnické spoločenstvo, ale iba bojovný koristnícky zväz siedmich rôznorodých ázijských kmeňov, z ktorých len jeden mal názov podobný menu “Maďar”.

Profesor Milan Ďurica

Údaje z mnohých encyklopedických diel som publikoval v krátkych monografiách:

Odkedy sme Slováci? Pôvod Slovákov a kresťanstvo a Kedy sme vstúpili do dejín? K otázke začiatkov slovenských dejín?. Bratislava, Lúč, 2006.

Viď heslo Slowakei, in: Lexikon für Theologie und Kirche, Freiburg i. Breisgau, 1999, zv. IX, s. 669.

Posledná úprava Utorok, 05 Január 2010 23:27