Franc Erb Slovak Erb
Association Amitié Franco-Slovaque Noailles
SPOLOK FRANCÚZSKO-SLOVENSKÉHO PRIATEĽSTVA

Pribina (Sk)

E-mail Tlačiť PDF

Prvý vladár stredovekých Slovákov

pribin5V čase, keď všetci etnickí Slovania, ktorí sa už niekoľko storočí predtým natrvalo usadili v rozľahlých priestoroch strednej Európy, ale ešte neprekonali primitívne spoločenské zriadenia rozšírených rodín, rodov a kmeňov – teda začiatkom 9. storočia po Kr. – na našom slovenskom území už franská kronika zaznamenala veľmi dôležitú správu: “Istý Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom, prišiel k Ratbodovi. Ten ho predstavil pred nášho kráľa Ľudovíta a na jeho rozkaz bol vyučený vo viere a pokrstený v kostole svätého Martina na mieste zvanom Traismauer, a to na dvorci, patriacom k salcburskej stolici. (...)

Jemu vysvätil niekdajší arcibiskup Adalram kostol za Dunajom na jeho dvorci zvanom Nitrava.” Toto sa nachádza v jednom z najstarších prameňov, týkajúcich sa našich dávnych predkov, ktorým je spis “O obrátení Bavorov a Korutáncov” (OBK, 10, 11). Spis vznikol v arcibiskupsom sídle Salcburgu koncom 9. storočia a jeho cieľom bolo presvedčiť pápeža o tom, že predmetné územie už dlho patrilo do právomoci tohto arcibiskupstva.

Nás však tu zaujíma osoba kniežaťa Pribinu. Je to totiž prvé osobné meno kniežaťa, ktorý sídlil na vlastnom dvorci v Nitre. Aj názov Nitra je prvým miestnym názvom z územia Slovenska, ktorý je dokumentovaný v zachovanom stredovekom dokumente. Už tieto dve mená totiž potvrdzujú viacerými historikmi zastavanú mienku, že Slovania, ktorí sa usadili na našom dnešnom území – teda najstarší Slováci, alebo Praslováci (a nie nikdy neexistujúci „Slovieni“ ako ich nazývajú niektorí bojazliví alebo ideologicky predpojatí historici) – mali už vtedy vyššiu spoločenskú organizáciu, ktorou bolo Pribinovo kniežatstvo v Nitre.

pribin6Ak sa totiž salcburský arcibiskup Adalrám, ktorý sa stal arcibiskupom v roku 824 a spravoval arcidiecézu až do roku 836, v tomto období unúval až do Nitry, aby tam vysvätil kostol, ktorý dal postaviť Pribina, tak to predpokladalo, že Pribina už musel byť takým aj v Bavorsku známym, mocným a zámožným kniežaťom, že si mohol dovoliť pozvať cirkevné knieža Adalráma.

Z iných prameňov vieme, že takáto cesta cirkevného kniežaťa vyžadovala nielen fyzickú námahu, ale aj značné finančné prostriedky na jej uskutočnenie, na zaistenie bezpečnosti a vydržiavania početného sprievodu, čo všetko zrejme musel vopred zaistiť ten, ktorý ho pozýval.

Navyše to predpokladalo aj to, že v Nitrianskom kniežatstve už muselo byť kresťanstvo  relatívne dosť upevnené. Lebo sa vysviacali iba murované kostoly, slúžiace početným kresťanským spoločenstvám, zatiaľ čo provizórne misionárske strediská v ešte nekresťanských prostrediach odbavovali bohoslužobné obrady v akejkoľvek inej budove, aj pod holým nebom. Nitriansky kamenný kostol asi z dvadsiatych rokov 9. storočia možno teda pokladať za dôkaz, že v tom kraji už kresťanstvo dávnejšie zapustilo korene. A najnovšie archeologické objavy na veľkom hradisku v Bojnej dávajú za pravdu historikom, ktorí to už pred desaťročiami ako pravdepodobnú hypotézu šírili a zastávali. Pribina teda, aj keď je to prvé knieža Slovákov, ktorého osobné meno máme písomne dokumentované, veľmi pravdepodobne nebol prvým nitrianskym kniežaťom, ale dedičom už dávno predtým jestvujúceho kniežatstva. Naznačuje to aj v tom istom prameni zaznamenaný jeho ďalší osud: Susedný kniežací panovník vtedajších Slovákov Mojmír, ktorý sídlil na rieke Morave, Pribinu premohol a z Nitry vyhnal.

To bolo pravidelným postupom pri zjednocovaní slovanských kmeňov do vyšších spoločenských zriadení, iba že naši Slováci sa navzájom nevraždili, ako to bolo bežné u iných susedných Slovanov i Neslovanov. Pribina opustil Nitru so svojimi veľmožmi a značnými vojenskými silami, takže sa mohol uchytiť najprv u bavorského kniežaťa Ratboda, potom aj u Bulharov, u chorvátskeho kniežaťa Ratimira a nakoniec ho prijal sám východofranský kráľ Ľudovít Nemec, ktorý mu zveril a neskôr dal do vena kraj okolo rieky Saly. Bolo to v blízkom susedstve rozšíreného Moravského kniežatstva, ku ktorému už patrila aj Nitra. Aj tam Pribina dal na svojom hrade vybudovať chrám na česť svätej Bohorodičky Márie a vysvätil mu ho v roku 850 Adalrámov nástupca arcibiskup Liupram. S Pribinovou družinou pravdepodobne z Nitry odišiel aj jeho kňaz Dominik, ktorého predstavil arcibiskupovi a tento ho poveril správou nového kostola a celého ľudu. Ten istý prameň pripisuje Pribinovi a jeho synovi Koceľovi v ich novom kniežatstve okolo Blatného jazera (teraz Balatom v Maďarsku) až 15 nových kostolov, ktoré boli vysvätené salcburskými arcibiskupmi.

Veľkým problémom udaného dokumentu je tvrdenie, že kráľ Ľudovít dal vo viere vyučiť a pokrstiť Pribinu. Je tu totiž zjavné protirečenie: ako mohol Pribina v Nitre dať postaviť kostol, keby už on sám nebol kresťanom? Fantázia niektorých historikov mu vymyslela bavorskú manželku, pre ktorú dal postaviť kostol. Je to priam absurdná hypotéza, ak uvážime, že žiaden stredoveký šľachtic by nebol dal svoju dcéru za manželku pohanovi, ktorý by sa nebol dal predtým pokrstiť. Veď aj v našom prameni čítame, že salcburským biskupom Arnom pokrstený a ľudom veľmi milovaný veľmož Ingo „veriacich sluhov si povolal na hostinu a neveriacich, ktorí boli ich pánmi, nechal sedieť vonku ako psov, položiac pred nich chlieb a mäso a špinavé nádoby s vínom, aby takto jedli pokrm. Sluhom však rozkázal piť z pozlátených pohárov. Vtedy sa prví zvonku spytovali so slovami: Prečo s nami takto zaobchádzaš? Avšak on: Nie ste hodní toho, aby ste s nezmytým telom obcovali s tými, ktorí sú svätým prameňom znovuzrodení, lež mimo domu ako psy ste hodní jesť pokrm.“ (OBK, 7) Podobných prípadov pramene zaznamenávajú v 9. storočí niekoľko.

Osobne som vždy zastával riešenie tohto problému v tomto zmysle: Cisár Karol Veľký po rozdrvení moci Avarov v roku 798 zvolal synodu biskupov, ktorá sa konala niekde blízko Bratislavy (ad ripas Danubii). Táto synoda rozhodla, že pri systematickej misijnej činnosti medzi Slovanmi a Avarmi, ktorú má viesť salcburské biskupstvo, povýšené na arcibiskupstvo, má sa rozlišovať medzi už pokrstenými podľa toho, či im bol krst správne udelený podľa cirkevných predpisov. Ešte od čias Longobardov sa tam totiž šíril kresťanský blud arianizmu a niektorí jeho stúpenci udeľovali krst jednoduchým ponorením do vody bez vyslovenia formuly „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Takýto krst sa nemal uznávať a bolo treba takto krstených znova pokrstiť. Ak bol Pribina dedičom dávnejšie vládnúceho kniežacieho rodu, ako pokladám za veľmi pravdepodobné, tak mohli byť jeho predkovia aj on sám krstení tým nesprávnym a biskupskou synodou za neplatný vyhláseným krstom. Pokiaľ vládol v Nitre, nikomu to nemuselo prekážať. Ale keď sa dostal do priamych služieb a závislosti od kráľa Ľudovíta Nemca, jeho kňazi sa iste zaujímali aj o to, akým spôsobom bol pokrstený, pričom vyšlo najavo, že to nebol cirkvou uznávaný krst, a preto ho dal kráľ znova pokrstiť. Týmto by sa vysvetlilo zdanlivé protirečenie tohto dôležitého textu.

Ako vieme z tohto aj z iných prameňov, prvý známy vládca Nitry Pribina sa zapísal do dejín ako múdry a úspešný vládca, zakladateľ prvého kresťanského kostola v našej vlasti i v celej slovanskej strednej Európe, a neskôr aj nového hradného strediska vojenskej a civilnej správy a intenzívnej kristianizácie starými Slovákmi obývaného kraja okolo Blatného jazera. Tam doposiaľ môžeme obdivovať zachované stopy ním postaveného hradiska a niektorých z mnohých kostolov, ktoré tam postavil on a jeho syn a nástupca Koceľ.

Knieža Koceľ pokračoval v činnosti Pribinu a keď sa zoznámil s dielom Konštantína a Metoda, ktorí sa u neho zastavili cestou do Ríma, stal sa ich nadšeným podporovateľom. Aj jeho zásluhou pápež Ján VIII. v roku 880 ustanovil prvú slovenskú cirkevnú provinciu na čele s arcibiskupom Metodom so sídlom v meste Morava a schválil kráľom Svätoplukom navrhnutého biskupa Wichinga so sídlom v Nitre. Ba sám vyzval Svätopluka, aby mu navrhol ďalšieho kňaza na biskupskú vysviacku, čím by sa moravská arcidiecéza stala samostatnou aj vo veci vysvätenia ďalších biskupov podľa potrieb cirkvi  v Svätoplukovej ríši. Lebo na vysvätenie nového biskupa bolo potrebné mať troch už vysvätených biskupov. Nemáme o tom žiaden dokument, ale vzhľadom na takúto zriedkavú ponuku rímskeho pápeža je takmer nepredstaviteľné, že by kráľ, ktorý mal dosť intenzívne vzťahy s Apoštolským stolcom, nevyužil hneď takú prajnú situáciu a neupevnil samostatnosť cirkvi i svojho kráľovstva.

MILAN S. ĎURICA

Posledná úprava Utorok, 05 Január 2010 23:25