Franc Erb Slovak Erb
Association Amitié Franco-Slovaque Noailles
SPOLOK FRANCÚZSKO-SLOVENSKÉHO PRIATEĽSTVA

Mojmir I. (či II.?) (Sk)

E-mail Tlačiť PDF

Zakladateľ prvej slovenskej dynastie?

MojmirAk chceme rekonštruovať mená a životné dáta prvých vladárov našich dajdávnejších slovenských predkov, musíme si priznať, že historické pramene nám o nich zachovali len veľmi málo správ. Vieme však, že štátny útvar, ktorý s nimi založil franský obchodník Samo okolo roku 620 po ich víťaznej vzbure proti ázijským Avarom, pod jeho vedením tak prosperoval, že vošiel do dejín ako Samovo kráľovstvo, ba aj ako jeho ríša, a pretrval takmer čas dvoch generácií, až do smrti svojho zakladateľa.

Je teda iba logické predpokladať, že v tomto štátnom útvare sa musela vyvinúť početná vojenská i správna vedúca vrstva privilegovaných kmeňových náčelníkov, kráľových úradníkov a vojvodov. Veď iba pre svoje vlastné potomstvo – Samo mal 22 synov a 15 dcér –musel vladár zaistiť aj primerané spoločenské a hospodárske podmienky. Pramene nám nezachovali žiadne správy o osude Samovho štátu po jeho smrti v roku 659 (alebo 661?). Ale zase je v logike vecí, že ním vytvorený a pomerne dlho udržiavaný štátny aparát po jeho smrti celkom nezanikol. Skôr je pravdepodobné, že – ako sa to v tých časoch opakovalo aj v iných dynastických rodoch – najmä jeho synovia (boli to už hašteriví Sloveni?) si rozorvali územie veľkého štátu a spravovali každý svoj údel na svoju päsť. Takéto menšie správne a mocenské jednotky, mohli by sme ich nazvať kmeňové kniežatstvá, neprekážali bavorským susedom, a preto ich kronikári nemali príčinu, aby o nich písali. Nepriamo na to poukazujú aj neskorí autori zo 17. storočia, ktorí nie celkom presvedčivo udávajú dokonca mená Samových nástupcov, ako Moravod či Marot, ktorý mal vládnuť v rokoch 680 – 700, potom od roku 720 Suatben, neskôr Hormidor (796 – 805) a Mojmír (811 – 820). Tohto označujú ako Mojmíra I., ktorého synom by bol nám z dokumentov známy Mojmír I., ktorého označujú ako Druhého. Toto genealogické úzadie by pomohlo lepšie pochopiť intelektuálnu a politickú úroveň neskoršieho kniežaťa a kráľa Rastica (846 – 870), Mojmírovho synovca, ktorý bol bezpochybným tvorcom slovenskej stredovekej štátnosti. O týchto rodových vzťahov však nám pramene nezachovali takmer žiadne záznamy, takže sa tu autori pohybujú na teréne viac či menej pravdepodobných predpokladov.

Podobne ako o všetkých našich najdávnejších vládcoch, ani o pôvode kniežaťa Mojmíra I. sa nám nezachovali žiadne správy. Ale podľa toho, čo o ňom neskôr zaznamenali franské kroniky môžeme predpokladať, že to bol jeden z lokálnych, dnes by sme povedali regionálnych vládcov vtedajších našich slovenských predkov, ktorí sa natrvalo usadili v povodí rieky Moravy, podobne ako sa ich ďalší súkmeňovci usadili pri riekach Nitrava, Váh, Hron, Ipeľ s ich prítokmi, až po Tisu. Do písaných dejín Mojmír vstúpil až niekedy okolo roku 833, teda niekoľko rokov po nitrianskom kniežati Pribinovi, a to práve tým, že „vyhnal“ či „ vypovedal“ Pribinu z Nitry a podmanil si celé jeho kniežatstvo.

Toto bol v tom čase celkom normálny postup, akým sa sústreďovala moc nad príbuznými kmeňmi v rukách silnejšieho. Jediný očividný rozdiel bol v tom, že kým všade inde ten silnejší riešil problém vraždou toho druhého, ba neraz aj vyvraždením celého jeho príbuzenstva – ako napríklad keď sa vo vtedajšej Bohémii Přemyslovci zmocnili mohutného kniežatstva Slavníkovcov – u našich starých Slovákov sa to udialo bez prelievania krvi. Tým však Mojmír najmenej zdvojnásobil zemepisnú plochu aj počet obyvateľov svojho Moravského kniežatstva a vytvoril solídny základ pre budúcu štátnosť Slovákov. Jeho sídlom bol pravdepodobne Devín, alebo opevnené mesto Morava (asi tam, kde neskôr vzniklo Nové Mesto na rieke Morave).

Už ten sám fakt, že na východnom pohraničí Franskej ríše Mojmír založil silnejší politický útvar, nemohol nevzbudiť pozornosť u jej vládcov. Nie sú o tom presnejšie záznamy, ale už v roku 846 kráľ Ľudovít Nemec tiahol so svojím vojskom „proti Moravanom“, ktorí sa vraj snažili „odpadnúť od Franskej ríše“. Ľudovít odstránil Mojmíra – nevieme, akým spôsobom, či totiž padol v boji, alebo bol zajatý a skončil svoj život v niektorom bavorskom kláštore – a na jeho miesto za vládcu Moravského kniežatstva ustanovil jeho synovca Rastica. Z toho sa však dá predpokladať, že Mojmír so svojím rozšíreným kniežatstvom prestal uznávať nadradenosť Frankov, platiť vazalské poplatky a plniť iné z toho vyplývajúce povinnosti voči kráľovi. To znamenalo usilovať sa o nezávislú vládu nad svojím kniežatstvom. Ďalej z toho historici usudzujú, že slovenská Morava už bola takým útvarom, ktorý si vytvoril dedičnú dynastiu, takže nebolo vhodné nastoliť tam vlastných bavorských správcov, ale kráľ Ľudovít pokladal za lepšie zachovať moc v rukách verného člena dynastie Mojmírovcov, ktorého našiel v Mojmírovom synovcovi Rasticovi (menej dokumentovaná je forma jeho mena Rastislav). Niektorí historici pokladajú Rastica za určitý druh rukojemníka, ktorý mohol stráviť dlhší čas na dvore Ľudovíta Nemca, aby ako mladší príbuzný bol zárukou vernosti Mojmíra. Tento predpoklad by mohol poukazovať na pravdepodobnosť kontinuity mojmírovskej dynastie s vyššie spomenutými kniežatami, ktorých prednostné postavenie mohlo koreniť až v mocenskom a politickom ústrojenstve Samovej ríše. Mojmír teda mohol byť už aj jedným zo slovanských účastníkov moravského posolstva, ktoré prišlo k Ľudovítovi Nemcovi na sneme vo Frankfurte v roku 822, keď sa názov „Morava“ po prvý raz dostal do historického dokumentu. Tam asi naši dávni predkovia uznali nadvládu Franskej ríše aby si mohli pokojne organizovať svoj život za jej východnou markou. Najnovšie archeologické zistenia na Hornej Nitre s objavmi nepochybne kresťanských, asi liturgických predmetov posunujú predsa začiatky kresťanstva na Slovensku o viac než polstoročie pred príchodom byzantských učiteľov Konštantína a Metoda. Z tohto hľadiska sa stáva pravdepodobnejším, že Mojmír nebol prvým kniežaťom moravských Slovákov, ale bol tým, ktorého organizačné schopnosti a neskôr pomerne veľké na východe dobyté územie Nitrianskeho kniežatstva vzbudili pozornosť a obavy u vládcov vtedy ešte mocnej, ale vnútorne už dosť nepevnej Franskej ríše. Bavori mohli vidieť v jeho upevňovanom sa kniežatstve vznik nebezpečného faktora vo svojom bezprostrednom susedstve nad Dunajom, alebo dokonca mohli zistiť, že sa Mojmír a jeho starí Slováci usilujú o príliš samostatnú hospodársku i vojenskú organizáciu. Preto, ako to bolo ich zvykom, vojensky prepadli a odstránili nepohodlného Mojmíra, ktorý to všetko nakoniec zaplatil aj vlastným životom. Tým si však zaistil čestné miesto v najstarších dejinách slovenského národa a zasluhuje si našu pamätnosť a úctu.

Prof. Milan Ďurica
Posledná úprava Utorok, 05 Január 2010 23:21